juraj

Prečo som začal písať sem na i-net?

Kedysi dávno som si viedol denník. Bolo to pre mňa niečo zaujímavé a pekné. Možno sa to javí ako zvláštne, že ako muž som si hi písal. Údajne si ho viac píšu ženy, ale ja som vždy veľa písal a písať budem a ten denník bol takou mojou spovednou búdkov.

Kedysi som chodieval do kostola a aj na spoveď do spovedeľnice a viem, že u pána farára som musel povedať všetky hriechy. No musel. Vlastne nemusel, ale mal som. Páčila sa mi na tom jedna formulácia. Vždy, keď sme tam vstúpili a chceli sa vyspovedať, farárko sa opýtal: "Aké máš hriechy, synu?"

Snažil som sa zo všetkých síl si spomenúť na všetko, čo som pokladal za zlé a nevhodné správania sa dobrého kresťana, pretože tak ma to vychovali moji rodičia. Úporne a úprimne som si namáhal svoju hlavičku a hovoril som všetko, čo som pokladal za hriech. Vždy na konci, keď už som nevedel si spomenúť na nič viacej a nechcel som si vymýšľať, tak potom s mala povedať veta: "A na viacej hriechov si už nespomínam."

Táto formulácia bola tou vetou, ktorá oznamovala pánu farárkovi, aby spustil svoj "pokec" k mojim hriechom. Obyčajne som potom dostal aj rozhrešenie a nejakú "výslužku" vo forme toho, čo som musel - obyčajne sa veľakrát pomodliť celý Otčenáš a Zdravas.

Ale vždy som si uvedomoval, že tam hovorím len veci, ktoré ja pokladám za zlé, alebo ktoré sa mi ukazovali podľa kresťanského učenia ako zlé. Nikdy som tam však nehovoril veci, ktoré ma trápili, ktoré ma zaujímali, ktoré som prežil a ktoré som si chcel zapamätať.

Tak som si začal písať denník. Malý zošitok, pekná tvrdá väzba a čisté listy. Tam som si písal svoje sny, túžby, želania, aj trápenia. Bolo tam všetko.

Prečo o tom vlastne píšem? Pretože som sa rozhodol zverejniť svoje zážitky zo dňa na i-nete. Viem, že tu to málokto číta, málokto sa pozrie na to, čo som vlastne napísal a málokto si z toho bude niečo robiť. Prečítať si to môže, môže povedať mi aj svoj názor - vlastne napísať mi ho.

Píšem ho sem aj preto, pretože kedysi som si z môjho denníka urobil niečo tajné, niečo zakázané, pritom som ho neschovával, nezamykal, iba som bol nerád, ak mi ho niekto čítal. Obyčajne totiž opisujem to, čo sa ma bytostne dotýka a bytostne je pre mňa dôležité. A opisujem aj to, ako ma niekto sklamal, nahneval, urobil mi aj zle a prečo.

Raz som na to však doplatil. Myslel som si, že tie zápisky sú iba moje, určené len pre moju dušičku a moje odbúranie nejakého napätia v živote. Mýlil som sa. Prečítala si ho osoba, ktorá bola v denníku uvedená aj s jej negatívnymi vlastnosťami a aj s tým, čo ku nej cítim a čo sa mi na nej nepáči. A stalo sa, že som prišiel o najlepšieho priateľa len preto, lebo nepochopil, že tie zápisky sú určené pre mňa a nedokázala tá osoba pripustiť, že má aj negatívne vlatnosti.

Preto som sa rozhodol písať veci verejne. Načo tajnosti. Napíšem všetko, čo sa mi stalo a všetko, čo ma trápi a trápiť bude. Budú tu možno kruté veci a budú tu veci, ktoré sa nebudú niekomu páčiť, ale popravde mi na tom nezáleží.

Nech si každý urobí svoj vlastný názor.